Aj v tomto školskom roku máme v ŠKD klubové okienka a samozrejme nechýba medzi nimi ani nám už dobre známy „Malý spisovateľ“. A deti sa naň veľmi dobre pripravili, veď posúďte sami....
Matúš Dvorščík IV. A
Minecraft 1
Ráno sa začalo a ja som pri dedine. Hneď pozabíjam tri ovce a posekám tri stromy. Vyrobím si posteľ a pracovný stôl. Na ďalšie ráno dedina horí a ja utekám preč. Všímam si, že tam je kopa praso-zombie, ktorí vraždia dedinčanov a ďaleko za nimi je obrovský hrad z diamantov. Ten hrad mi dačo pripomína, ale čo? Počkať, veď to je hrad Herobrina. Mal som to tušiť. Ale ako sa môže hýbať? A už zdrhám. Nie! Začína sa noc a ja mám posteľ v zhorenej dedine. Už idú príšery a musím zdrhať. Som na púšti, prečkal som tam noc. Idem do lesa rúbať drevo. Vykopem si baňu. Ťažím. Zajtra vyjdem z bane s 250 kameňmi, 50 kusmi železa a 10 kusmi zlata a inými vecami. Vyrábam celú noc veci a zbrane. Kopem ďalších 5 dní. Už mám skoro všetko, čo potrebujem, chýba mi už len stôl začarovania. Potom si všetko začarujem. Vyrobím si armádu železných golemov a zaútočím na Herobrina. Hľadám bambus na knihu. Idem ďaleko, našiel som obrovskú budovu. Vstúpim do nej. O pár minút sa vrátim aj s knihou domov. Doma si vyrobím mapu a idem na výpravu.
Soňa Vadovičová IV.B
Vianočný sen
Pardon, ešte som sa vám nepredstavila - volám sa Rolnička a som pomocná elfica Ježiška. Teraz vám porozprávam, čo sa mi minulé Vianoce stalo. Tak dobre počúvajte: Je to taký napínavý pocit, tých pár hodín, kým si deti otvoria svoje darčeky od Ježiška. Deti na nič iné ani nepomyslia. Už ráno by najradšej rozbaľovali balíčky, ale rodičia im stále hovoria, že Ježiško dáva darčeky až po večeri. A tak celý deň premýšľajú, čo by mohli dostať... Poďťe sa so mnou pozrieť, čo by deti chceli.
Katka by chcela na Vianoce Barbie s Kenom.
Peťko by zasa chcel autíčko Ferrari.
Zuzka by si priala plyšového macíka s klobúkom.
No a Ferko by chcel, by chcel...nóóó, on vlastne nechce na Vianoce nič, lebo neverí na Ježiška.
Počkať! Takto to predsa nemôže byť! Idem za ním a ukážem mu čaro Vianoc, keď sú všetci spolu. Len čo som to dopovedala, chytila som sa za svoju špicatú elfiu čapicu, natiahla som si ju k zatočeným topánkam a zmizla som. Zmizla? Zmizla. Kam si išla? Vy ste ale zvedavé deti. Išla som predsa za Ferkom. Ahá. Ale teraz k rozprávke. Ferko bol veľmi zlý chlapec. Práve hádzal po ľuďoch kamene. Ale odrazu som prišla ja. Hej! Čo tu chceš! Ničíš mi zábavu! Toto ale nie je zábava! Je to zlé, veľmi zlé, ubližuješ ľuďom v meste! A čo? Nevadí ti, že nedostaneš od Ježiška darčeky? Ježiško? Kto to je? Ježiško predsa dáva na Vianoce darčeky deťom. Ale ty ich nedostaneš. Prečo? Lebo neposlúchaš! Tak ja už budem! Dobre, ale nezabudni, my ťa spolu s Ježiškom vidíme všade. Tak poslúchaj vždy a všade! Áno, budem. Nikomu neubližuj. Nebudem. Dobre. Ja sa s tebou lúčim, ahoj. Keď som prišla za Ježiškom, povedala som mu: Ježiško všetko je pripravené na odlet. Výborne. Ale predsa skontrolujem, či všetky deti vo mňa veria a či poslúchali. Rolnička podaj mi zoznam detí.
A hneď aj čítal:
Katka by chcela na Vianoce Barbie s Kenom.
Peťko by zasa chcel autíčko Ferrari.
Zuzka by si priala plyšového macíka s klobúkom.
A Ferko by si želal na Vianoce vláčik s lokomotívou.
A odvtedy poslúchali všetky deti, aj Ferko. A všetky verili.
Viktória Kopčíková IV.B
O psíkovi, ktorý sa volá Benjamín
Kde bolo tam bolo, za horou v kráľovstve sa narodil psík, ktorý sa volal Benjamín a bol strašne krásny. Keď celé kráľovstvo zomrelo, stal sa vládcom on. Zvieratká boli šťastné a robili si čo chceli, ale keď zakročil Benjamín, všetci hneď stíchli. Raz prišla do kráľovstva pekná fenka Lili. Keď ju zbadal Benjamín, skoro onemel. Pozdravil ju „Dobrý deň princezná Lili.“ „Čo tu robíte tak nečakane?“ spýtal sa. „Chcem sa spýtať, či tu môžem bývať?“ „Samozrejme, že môžete, prečo nie“, odpovedal Benjamín. Lili sa veľmi potešila a pekne sa mu poďakovala. Benjamín vyšiel na dvor a oznamoval zvieratkám: „Dobre počúvajte, od dnes tu s nami bude bývať princezná Lili, tak sa k nej chovajte slušne!“ Po roku sa Benjamín spýtal Lili „vezmeš si ma?“ Lili sa zamyslela a povedala „áno“. Zrazu sa z princeznej stala kráľovná. Narodili sa im tri krásne šteniatka. Ale to je už iný príbeh. A zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.
O poníkovi
Kde bolo, tam bolo, v neďalekej stajni bol malý poník. Bol veľmi krásny a vedel čarovať. Ostatné poníky nevedeli čarovať. To preto, lebo neboli také ako on, také prenádherné a ružové. Ostatné poníky boli čisto hnedé. Tento poník sa volal Asan. Raz išiel Asan do lesa pre jablká. Stretol tu vlka, ktorý naňho zavrčal, Asan sa splašil a utiekol. Vlk ho prenasledoval, zahnal ho do kúta a hrýzol doňho. Asan sa nevzdával, vyskočil, pridupol vlka k zemi, ale podarilo sa mu utiecť. Asan ťažko dokríval až do stajne. Mama sa ho pýtala, čo sa mu stalo? Asan jej zaklamal: „potkol som sa o haluz a padol som“. „Hm, dobre“, odpovedala mama. Asan si vydýchol: „fú, ešteže tak“...
Daniel Kleberc IV.B
Minecraft story
Zobudil som sa v lese a nemám žiadne veci na prežitie. Počul som zrazu nejaký zvuk a začalo sa stmievať. Okolo mňa sú samé stromy a ja ich s rukou vyrúbem. Potom si rýchlo vyrobím wooden planks a z nich crafting. A v craftingu table si vyrobím drevený meč, aby som mohol zabíjať zombíkov a kostlivcov creeperou. Bežím lesom a za mnou utekajú príšery. Konečne sa ich zbavím a uvidím ovce. Idem ich zabiť aby som dostal vlnu. Zabijem ich a položím si pred seba crafting table aby som si mohol vyrobiť posteľ. Zistím že na posteľ potrebujem tri wooden planks a ja mám iba dve. Tak si idem vyrúbať ešte drevo, aby som si z toho dreva mohol vyrobiť wooden planks. Ale pri stromoch sú príšery a ja ich z dreveným mečom budem dlho zabíjať. Utečiem na druhý ostrov preplávam vodu a som tam. Našťastie aj na tomto ostrove sú stromy, tak narúbem drevo a vyrobím si wooden planks a potom si môžem vyrobiť tú posteľ. Položím ju a rýchlo sa vyspím. Našťastie, že keď je deň nemôžu na mňa zaútočiť. Vyrobím si drevený krompáč a kopem s ním schody pod seba. Narazím na kamene, vykopem ich a vyrobím si kamenný meč, kamenný krompáč, kamennú lopatu, kamennú sekeru. Vykopem viac kameňa a vyrobím si pec. Potom nájdem uhlie a spomeniem si, že z uhlia a tyčiek sa dajú vyrobiť fakle. Tak si zo zvyšných wooden planks vyrobím tyčky a z nich fakle. Pod uhlím nájdem železo z tyčiek a železa si vyrobím železný krompáč.
Miško Makovník IV.B
Ninja korytnačky
Obyčajné korytnačky sa premenili na Ninja korytnačky. Aj majster Trieska sa premenil na myš. Začali ochraňovať ľudí. Ich úhlavný nepriateľ je GRANG. GRANG má jedného pomocníka - Trhača. Ten má dvoch pomocníkov, ktorí sú ale trošku hlúpi.
„Rýchlo do mesta, vy hlupáci!“ zvolal na svojich pomocníkov Trhač.
Ninja korytnačky medzi tým jedli PIZZU. Počuli hurhaj.
„Poďme tam!“ skríkol Leonardo. „Načo?“ opýtal sa Michelangelo. „Donatelo pracuje na novom stroji. A Rafaelo trénuje.“ „Ja teda idem“, povedal Michelangelo.
Išli hore. Trhač práve zničil panelák. Leonardo zničil stroj a Michelangelo odpútal pozornosť. Trhač, keď si ho všimol, tak utekal domov. Ninja korytnačky sa tiež vrátili domov. Do kanála.
Margarétka Fleischackerová IV.B
VLK
Určite každý pozná vlky. Každý vie že vlky sú zvieratá, žijú v lese, a dosť sa podobajú na psa. Ale ja na nich vidím niečo viac, niečo záhadné, niečo výnimočné. Hneď vám to vyrozprávam. Tento príbeh je o mladej vlčici, ktorá nikdy nepoznala svojich pravých rodičov. Volala sa Luna. Ešte keď Luna bola malá, jej rodičia išli na lov. Dlho svorka čakala kým sa vrátia, no neprišli. A od vtedy ich už nevidela. Starala sa o ňu teta Leira. Luna bola často sama. Každý deň išla na vrchol kopca, a pozerala na hviezdy. Jedného dňa uvidela svetlo. Veľké svetlo. Išla za ním, a uvidela ešte väčšie svetlo. Bol to oheň. Vlastne ani nevedela čo to je, lebo takmer nikdy nevychádzali z úkrytu, iba ak išli na lov. Dotkla sa ho. Au! Luna hneď vedela že je nebezpečný. No stále ju zaujímal. Zrazu sa pohol tieň. Luna sa zľakla.
„Ako sa voláš?“
„Luna“, odpovedala.
Tieň si stúpil pred Lunu: „Ja som Čierny vietor. Mám troch bratov Zelený vietor, Modrý vietor a Červený vietor. No čierny vietor nikto nemá nikto rád. Prinášam len chlad a temnotu.“ „Aj ja som sama“, povedala Luna. „Neviem skoro nič o svojich rodičoch.“
„Ach to je smutné“, povedal vietor. „Poznám jednu horu volá sa Katara. Žijú tam lesní démoni. Mohli by ti pomôcť nájsť tvojich rodičov.“
Luna súhlasila ale trochu sa aj bála. Luna a čierny vietor sa po nejakom čase vydali smerom na západ. Išli štyri dni a štyri noci, až prišli ku malému lesíku.
„To je zvláštne“, povedala Luna, „sú tu maličké domčeky.“
Zrazu zašumelo v kríku.
„To sú lesný mužíčkovia“, povedal vietor. „Spýtame sa ich či vedia cestu: Ideme na horu Katara. Mohli by ste nám pomôcť?“
Jeden z mužíčkov prehovoril: „Vítame vás v našom lesíku, a ak idete na horu Katara, tak vám určite pomôžeme.“
Zavolali vládcu a všetci sa mu poklonili.
„Prišli k nám z ďaleka. A chcú vedieť cestu na horu Katara“, pošepkal mužík vládcovi.
„Ach tak, vy chcete ísť na horu Katara, ale nechceli by ste sa najprv navečerať?“
„To veľmi radi.“ Všetci si sadli za stôl.
„Prečo chcete ísť na horu Katara?“
„Dlho som nevidela svojich rodičov, a chcela by som ich nájsť.“
„To ste si vybrali správne miesto. No dávajte si pozor, cesta tam je dlhá a nebezpečná. Počkajte! Zbaľte si od nás niečo na cestu. Toto sú bobule, ktoré keď sa budete báť, zaženú vám strach“ ukázal im malé fialové bobuľky. “A tieto vám zaženú hlad. No a nakoniec, fľaštička z čarovným nápojom. Posvieti vám vtedy keď bude tá najväčšia tma. Ach, skoro som zabudol mapu. Tu máte, zavedie vás na horu Katara.“
„Veľmi vám ďakujeme“, povedala Luna a čierny vietor, a pobrali sa na cestu.
Išli tri dni a tri noci, až prišli k zakázanému lesu.
„To je zakázaný les.“
„Zakázaný?“ spýtala sa Luna.
„Áno zakázaný.“
„Naozaj tadiaľto?“
„Takto to je napísané na mape.“
„Kde je fľaštička?“, opýtala sa Luna.
„Tu ju máš“, povedal čierny vietor.
„Svieti!“
„Ticho“, povedal čierny vietor. „Vieš prečo sa to volá zakázaný les?“
„Nie“, odpovedala Luna.
„Sú tu tie najstrašidelnejšie veci.“
Luna sa od strachu celá triasla.
„Chceš bobuľku?“
Luna trasúca sa od strachu povedala tichým hlasom: „Áno.“
„Počula si to?“
„Nie.“
„Pohlo sa to.“
„Áááá“, zakričali dvojhlasne Luna a vietor.
„To je netvor!“, obaja sa rozutekali do zakázaného lesa. „Uf“, vzdychol čierny vietor.
„Videl si to?“
„Čo som mal vidieť?“
„Mal na krku prívesok v tvare mesiaca.“
„Nevšimol som si.“
„Hmm, tak poďme teda ďalej“. Došli na horu Katara.
„Vidíš tie tiene? To sú lesný démoni“, povedal čierny vietor.
„Odkiaľ ste prišli?“, opýtali sa démoni.
„Chcela som vás požiadať o pomoc“, povedala Luna.
„Hovor.“
„Chcela by som....“, Luna ani nedopovedala a videla taký istí prívesok ako mal netvor lenže na krku démona. Zvláštne, povedala si v duchu Luna.
„Chcela by som nájsť svojich rodičov.“
„Choď do lesa, a nájdi dve rovnaké veci. Potom ich určite nájdeš.“
„Ďakujeme“, povedala Luna a odišli.
„Čo? Máme ísť do lesa?“
„Áno“, povedal čierny vietor.
„Videl si toho netvora, a vieš ako sa správa?“
„Ak chceš nájsť svojich rodičov tak poď. To je zasa netvor.“
Luna naňho zaútočila.
„Luna! Nerob to!“,kričal na ňu vietor. Strhla netvorovi z krku prívesok a ožiarilo ju veľké svetlo. Bolo ju vidieť až nad les.
„Mami, oci!“, skríkla Luna, keď uvidela svojich rodičov. A jeden z démonov v žiare zmizol. „Tak rada vás vidím!“, skríkla Luna od šťastia.
„A kto je toto?“
„Toto je môj sprievodca a dobrý kamarát.“
„Veľmi pekne ďakujeme za to, že si dal pozor na našu dcérku.“
Celá svorka vystrojila veľkú hostinu na ktorú pozvala aj čierny vietor.
Luna bola šťastná že konečne našla svojich rodičov. Jej mama Tynara, a jej otec Sander boli šťastný, že boli zas so svojou svorkou. Ale hlavne so svojou dcérou Lunou.
A čierny vietor mal novú rodinu, kde ho všetci mali radi. Rozprával malým vĺčatám príbehy,
neprinášal strach a temnotu ale, smiech a radosť.
Aj tento príbeh ako každý iný sa skončil dobre.
Jerguš Gecík IV.B
Ja a kone
Túto knihu som nazval ja a kone preto, lebo som ešte nepísal o zvieratách. Tak už nebudem len tak kecať ideme na vec. S koňmi som začal v júni 2014, bol slnečný deň. Stál som pri jazdiarni v Rozálke. Zrazu vidím moju trénerku ako za sebou vedie osedlaného koňa menom Kinga. Pozdravil som sa:- Dobrý deň! - a trénerka ma pozdravila:- Ahoj Jerguš! - prvé hodiny boli na madlách, ale o dva týždne som bol v sedle. Takže ma posadila na deku, ktorá má byť pod sedlom. Neboli tam strmene. Najprv bola rozcvička. Mal som sa pravou rukou dotknúť palca na ľavej nohe. A to isté na druhej strane. Potom som sa mal dotknúť uší koňa. Potom som si mal dať pravú nohu tam kde je ľavá (takže som vyzeral ako princezná na koni) a to aj na druhej strane. A to som mal urobiť tak, že som sa koňovi pozeral na chvost. A po niekoľkých minútach som začal klusať. Síce to bolo veľmi ťažké, ale povedal som si, že sa to naučím časom. Po hodine som bol unavený. Najedol som sa, umyl a išiel som spať. Sníval sa mi sen takýto: bol som na koni a bojoval som. Potom som sa zobudil.
Deň Zeme sme si priblížili v sobotu 25.4.2015 v našej ŠKD turistickou vychádzkou zo Zochovej chaty do Harmónie. Po lesnom náučnom chodníku sme sa venovali čisteniu lesa, aby naša príroda a les v modranskom chotári poskytovali prirodzené prostredie pre rastliny a živočíchy. Deti s rodičmi a p. vychovávateľky Gajarová, Mrvová, Pešková Ochabová priložili ruku k dielu a svojpomocne vyčistili prírodu od PET fliaš, vrchnákov, papiera a zbytočných obalov zbieraním ich do mikroténových mechov a prispeli tým k zlepšeniu života lesných obyvateľov a celej prírody.
